A už je to tu...

... chceli by sme si to povedať, ale keď už je raz potom. Po skvelej stužkovej IV. B, stužkovej, ktorá sa zaryla hlboko do našich spomienok a veríme, že aj do spomienok pani triednej, pani riaditeľky, pani zástupkyne a aj všetkých prítomných učiteľov a majstrov.

Stužkovú vo veľkom štýle sme začali pripravovať už rok dopredu. Objednali sme si sálu, začali zbierať peniaze, pripravili sme predbežný program a... a na chvíľu sa na prípravy zabudlo. Veď uznajte, my študenti máme na všetko čas. Ale mesiace, dni, hodiny ubiehajú rýchlo... ani sme si nestihli uvedomiť a bol november! Pár dní pred stužkovou a nič nebolo nacvičené, okrem piesne Gaudeamus, ktorú všetci ovládali dokonale, zaspievali sme ju dokonca dvojhlasne.

Príprava stužkovej bola hneď hlavnou témou, o ktorej sa rozprávalo. Áno, rozprávalo, v našej triede to šlo bez hádok, za čo som všetkým vďačný. A potom prišiel posledný týždeň, ktorý so sebou priniesol vlnu chrípky, nádchy a kadejakých bacilov, ktoré nám chceli stužkovú prekaziť. My, IV. B, sme sa ale nevzdávali. Všetci sme  ten svoj boj nad chorobou statočne vyhrali. Spoločne, pekne oblečení, najkrajší, akí sme kedy boli, sme sa postavili pred našich rodičov, učiteľov a hlavne naše stužkárky a predviedli sa ako najstarší žiaci na škole. Ako múdri, krásni a dospelí ľudia. Na začiatku odznel slávnostný príhovor spolužiakov, príhovor našej triednej učiteľky PaedDr. Ivety Maruškinovej a pani riaditeľky Mgr. Bodišovej. Hneď nato každý z nás dostal tú svoju zelenú stužku, stužku nádeje, ktorá nás posúva ďalej v našom doterajšom živote.  „Gaudeamus igitur iuvenes dum sumus...“ ozývalo sa  celou sálou  a my sme si to užívali ako profesionálny zbor.  Zaznelo aj poďakovanie rodičov, slávnostný prípitok, ktorý sme tak túžobne očakávali.

Po prípitku sme sa schuti najedli, ako to k veľkolepej slávnosti patrí, a vyzvali sme naše mamky do tanca. Tancovali sme, ako sme najlepšie vedeli a to, že sme dobrí tanečníci, sme predviedli aj pri učiteľskom tanci. Stužkársky tanec sme si vychutnali, ako keby to bol posledný tanec nášho života!  A veruže nebol, po „povinných“ tancoch  vypukla tá pravá diskotéka. Ale aj tanečnú zábavu sme museli prerušiť, a to naším pestrým programom. Program otvoril ľudovými tancami folklórny súbor Vagonár so spolužiakom Igorom, ktorému aj týmto ďakujeme. V inom tanečnom rytme  pokračovali a francúzsky kankán nám predviedli štyri úžasné dievčatá z tanečného súboru Kentucky. Keďže v kolektíve máme profesionálneho organistu Radka, zahral bravúrne na klavíri (...orgán sa do sály nezmestil), ďalší spolužiaci zatancovali tanec Tecktonik. Svoje kvality preukázal aj náš triedny pianista Valent a po ňom nám ukázali spolužiaci, ako sa na klavíri naozaj  nehrá! Najväčší potlesk zožal IT Milionár, v ktorom sa predviedlo aj trochu divadla. Divadlom sme program aj ukončili, a to scénkami „Lendacká krčma“ a  „A je to!“, v ktorej sa predviedli najlepší mechanici počítačových sietí. Po programe sa tanečný parket opäť zaplnil...

Keď odbila polnoc, slávnostne sme nastúpili a o každom z nás odznela krátka básnička a my sme boli radi, že sme si mohli odpiť z naplneného krčahu - šampanského. Po vypití perlivého moku to celé ukončila triedna. Zobrala džbán do vlastných rúk a vyrobila črepy pre šťastie. Každému sa ušiel kúsok, ktorý je pre nás veľkou pamiatkou. Po zaspievaní stužkárskych evergreenov sme sa nerušene zabávali až do neskorého rána. Každá zábava končí, ako aj naša stužková... a my sme sa plní nezabudnuteľných dojmov a skvelých pocitov pobrali doliečiť, aby sme boli všetci konečne zdraví.

Nakoniec chcem poďakovať tým, ktorí sa zaslúžili a zorganizovali túto nezabudnuteľnú udalosť. A aby sa nezabudlo... i sám sebe.

ĎAKUJEM.

Pavol Iľko, IV. B